|
Kedysi dávno žil v Omšení Gašpar Húžva so svojou ženou Hedvigou. Nažívali v láske a svornosti až do času, keď na Dubnické lúky prišiel pánsky horár Martin Gabčo. Mali rúbať les. Hľadali chlapoch a súceho faktora. Poradili mu Gašpara. Keď s richtárom prišiel do jeho domu, prekvapila ho krása mladej ženy. Dohodol sa s Gašparom na odmene a len pozerá, pozerá na Hedvigu. Tá sa zvŕtala okolo pece. „Takú ženu mať, to by bola radosť.“ Pomyslel si. A len hľadí, hľadí, nemôže z nej oči strhnúť. Zjedol, čo mu predložili, že to praženica na slanine a chlieb mu pripomenul starej materi koláč. Ponúkli aj páleným, nuž oči ešte strmšie sa zapozerali. Richtár sa zdvihne a povie: „No Martin, poseďte si ešte, ja už musím ísť.“. „Pôjdem i ja, pán richtár.“ strhol sa Gašpar, akoby ho do boka šťopli. Napraví operený klobúčik a vraví Gašparovi: „Gašpar, dohodli sme sa, tridsať chlapov vám bude dosť. Vyberte si najlepších. Napozajtre prídem zasa a vyznačím vám, kde sa bude rúbať.“ Vystrel sa, bol urastený, pozrel na Hedvigu a ona červená ako pivoňa, kukla naň. Obom oči zahoreli. Gašpar faktorčil, prichádzal domov iba v nedeľu, no tým častejšie sa tu ukazoval horár Martin. Prichádzal z rúbaniska s odkazom od muža. Bol driečny a ku Hedvige vľúdny, až sa spolu do hriechu dostali. A ona na vlastného muža čo deň, to mrchavejšia. Gašpar jednu nedeľu sa už začudoval: „Žena, čo sa robí? Nebývala si taká. Veď sa iba cifruješ a na mňa jednostaj len kričíš a rozkazuješ.“ Súženie príde na človeka znenazrady ako pomora na svet. O pár mesiacov uzrelo svetlo sveta súce chlapčiatko. Žena zmiera od strachu. Chlapi v krčme okolo stola plecami sem – tam pomykávajú, očami žmurkajú, no veď si chlap Gašpar, vymóresuj tých dvoch. Bolo im do popuku. A ten sa zdúva, reve, zastrája, že im on ukáže. Kým podgurážený v krčme trest vymýšľa, žena v náramnom strachu so synčekom v uzlíčku k horárni sa uberá. Za dedinou stopy jasné, rovno na Dubnické lúky ukazovali. V hlbokom snehu zďaleka ich vidno bolo. „No počkaj!“ Zastrojil sa Gašpar a hneď kliatbu vyriekol: „Bodaj že si skamenela, aj s dieťaťom, tam kde si!“ Razom sa začala kliatba napĺňať. Žena pološeptom naposledy vyriekla: „Ach Gašpar, čo si to vykonal? Ja si potrestanie zaslúžim, ale prečo trestáš nevinne dieťa?“ Pritisla tuhšie dieťa k hrudi a od srdca zanariekala. Okolo všade strhla sa čierňava, sneh, fujavica, besná zima. Vietor kvílil dlho, kým ich kliatba celkom nezmohla. A kto mal citlivé srdce vtedy, začul ten plač. Aj Gašpara sa zmocnil des nad strašlivou pomorou, ktorej sa dopustil. A potom nastala hlboká tíšava. Všade, hore i dolu. Noc ťažká, brieždenie neskoré. A nebo znezrady počína sa trhať. Ale juj, čože to? Skaliská, balvaniská trčia do oblohy. Stŕpol Gašpar hrôzou. O chvíľu sa osmelil a vykročil. Na skaliskách ruky dokrvavil. Kráča, svojich si hľadá. Vyzváraný príde k studničke, čelo opláchne, z vodičky vlaha, ani keby žena pohladila. A či nie je tak? Veď naozaj tu musí byť ona, kdeže by sa podela? Tieseň mu zaplavuje srdce. Slabosť ide na údy, myseľ sa mu pominula a v neznámo sa blúdiť dal. A skaliská, balvaniská do seba posplietané...Jedna veľká, druhá malá... Tak sa teda milí moji nad Omšením Baba stala. |
|
podľa predlohy Ing. P. Kiaca napísala M.Malová |