Textové pole: Projekt podporujúci moderné vyučovanie na Základnej škole v Trenčianskych Tepliciach Textové pole:

Denysa
Školienkine dobrodružstváTextové pole:

Tento projekt podporuje Občianske združenie Poza školu.

www.pozaskolu.sk

Jedna Školienka a dve autorky

späť
Textové pole: Volám sa Silvia. Mám dve deti – prváka Miňka a škôlkarku Kajku. Sú to moje neposedné slniečka. Veľmi rada niečo tvorím s nimi a pre nich. Ale nie len pre nich. Pre každého, kto chce. Kto sa z toho poteší. Celkom najradšej píšem - čokoľvek. Príbehy, básničky, poéziu. Nezáleží čo. Hlavne, že má niekto radosť. Som vďačná, že môžem s Denysou pracovať na projekte, ktorý je prospešný deťom. Náhoda chcela, aby sme sa stretli a našli spoločnú reč. Verím, že Školienka osloví nielen prváčikov, ale aj ich rodičov, pedagógov. Myslela som si, že symbol lienky asi nevystihuje všetko to, čo chceme počas vyučovania dosiahnuť a musím povedať, že by som asi volila iného živočícha. Ale nedalo sa inak. Školienka už bola v triede, keď som do nej vošla ja. Chcela sa učiť. Veľmi, veľmi ma prosila, aby som jej dovolila chodiť do školy. Lietala mi okolo hlavy, darmo som sa snažila ju odohnať. Napokon sa na mňa usmiala a sľúbila, že bude dobrá.... Neodolala som. A tak ma dostala, potvorka jedna! Pri cieľoch, ktoré sme si stanovili, však budeme potrebovať veľa pomoci. Verím, že sa nájdu ľudia, ktorí prispejú svojim časom, chuťou, nápadmi, konexiami, možno i finančnou podporou k tomu, aby sme projekt dotiahli do úspešného konca. Niektorí možno v sebe nájdu chuť vytvoriť niečo nové, čo ich bude napĺňať. Možno ešte netušia, čo je to. Spisovateľ Daniel Hevier hovorí, že „tvorivosť je natiahnutá pružina, ktorá vám nedovolí zostarnúť, vyskočiť z okna alebo sa zblázniť.“ Tak teda nezostarnime, nezbláznime sa, a namiesto toho vymyslime a urobme pritom niečo pekné pre naše deti! Silvia a tu si prečítate viac Textové pole: Volám sa Denysa. Už ako dieťa som túžila byť učiteľkou tých najmenších. Vtedy som ešte netušila, ako náročná je to práca. Nikdy nezabudnem na deň, keď mi v prvý deň práce dali do rúk 18 trojročných detí, ktoré boli prvýkrát v materskej škole. Jedno začalo plakať zo smútku za mamičkou a v tom momente plakali všetci. To bola škola života - vymyslieť niečo, aby sme bez plaču „všetci vrátane mňa“ prežili deň. Zvládla som to. No vždy si na to spomeniem, keď v detských očiach vidím smútok alebo strach. Hoci to možno pre niektorých z vás bude znieť príliš ružovo, ale šťastný žiačik v škole je v mojom rebríčku hodnôt a cieľov veľmi vysoko. Hoci mám dnes svoje deti veľké a už ma toľko nepotrebujú, vždy všetko pre druhé deti robím tak, aby som to chcela pre vlastné deti v dobe, keď chodili do školy. Vtedy bolo pre mňa ako rodiča dôležité, aby moje deti boli v škole šťastné a radi sa učili. Splnilo sa mi to a ten dar, ktorý som dostala, sa snažím dávať ďalej. Každý rok je to niečo iné, čo deťom dávam, lebo potrebujem nové výzvy pred sebou. Neznášam stereotyp. Cítim ho ako niečo, čo ma zväzuje a ubíja. Potrebujem voľnosť a slobodu. Možnosť učiť niečo podľa svojho presvedčenia a túžby mi prinieslo myšlienku rozprávkového sveta Lienky Školienky, ktorý bude deťom blízky a ktorý nás bude spájať. A tak nám pribúdajú kamaráti a my sa s nimi učíme a zabávame. Je s tým spojené množstvo práce, ktorú by málokto asi robil. Pocit uspokojenia je však silný a kým ho cítim, majú šťastie deti, ktoré učím. Dúfam, že sa nevytratí ... Denysa Textové pole: Textové pole:

poza školu

späť do školy