Denysa

11. rozprávka mikulášska:

Školienka a Mikulášska nádielka

späť

         V jeden deň pani učiteľka v škole oznámila, že keď sa deti ešte raz vyspia, príde k nim do školy Mikuláš. Deti naraz skríkli: „Hurááá!“ a veľmi sa radovali, tlieskali rukami a smiali sa. Len Školienka nechápavo pozerala a napadlo ju, že to bude asi nejaký nový dobrý pán učiteľ, keď sa ne ho tak tešia. Ale keď pani učiteľka dodala: „A nezabudnite si dobre vyčistiť topánočky na Mikulášsku nádielku!“ už tomu nerozumela ani za máčny mak. Žeby ten učiteľ kontroloval, kto má ako umyté topánky? Čudné...

Nuž, lienky v zime spia, preto doteraz Školienka nikdy nezažila ani Vianoce, ani Mikuláša. Ale len čo dorazila na lúku, uvidela udychčanú Stonožku Stanku, ako sedí nad vedrom s vodou, v jednej ruke kefa, v druhej topánka. Na pravo mala veľkú kopu špinavých topánok a na ľavo veľkú kopu čistých topánok... „Čo to robíte, teta Stanka?“ spýtala sa Školienka, ale už voľačo tušila. „Čistím si topánky, Školienka, topánky... Ale poviem ti, ešte nemám ani polovicu, a už som veľmi veľmi unavená... Jój, keď mám toľko nôh, mám aj toľko topánok...“ „No a prečože ich čistíte naraz? Čo si neoddýchnete?“ „Nemôžem oddychovať, veď už zajtra bude Mikuláša!“ Zrazu spoza popadaných listov vykukli vretienky: „A my už máme vyčistené! A všetky! Ani mama nám nepomáhala!“ Školienka ostala ako zamrznutá. Čo dnes všetci majú s tým učiteľom, ktorý neznáša špinavé topánky?! A aj vretienky, ktoré keď nemusia, nič neurobia, si ich samé očistili! Pokrútila hlavou a zamierila rovno ku Kolomeľovi. Ten snáď toho učiteľa Mikuláša pozná. No sotva otvorila dvere u Kolomeľa, skoro okoktavela. Kolomeľ sedel v strede izbičky a leštil topánky včelým voskom! „Aj ty čakáš toho čudného Mikuláša? Ani neviem, kto to je!“ Kolomeľ sa začal strašne smiať: „Školienka, a či ty nevieš, čo prináša Sviatok Mikuláša? Veď vtedy ani v škole neskúša sa!“ Školienka sa tvárila urazene. „Sladkosti a dobroty ten Mikuláš dáva, ale iba tomu, kto čisté topánky nachystané máva!“ Školienka konečne pochopila, prečo aj vretienky premohli svoju lenivosť a vyčistili si topánočky. „A to aj nám, obyvateľom lúky nosí darčeky Mikuláš?“ „Nám ich nosí Motýľ so zlatými krídlami, čo býva za horami-dolami. Ale treba vedieť aj dajakú báseň - o tom, že prichádza zima a končí sa jeseň!“ To Školienke stačilo. Sotva sa rozlúčila, a už letela čistiť všetky svoje topánky a čižmičky. Ako, to už vedela. Naučila sa to na jeseň za sychravého počasia. A pieseň o zime? Nejakú sa učili v škole, ale ešte si pamätala jednu, ktorú jej kedysi spievala stará mama...    

 

Na druhý deň vládla v škole slávnostná atmosféra. Keď začuli deti čudné klopanie, ostali celkom tichúčko sedieť v laviciach. Dnu vstúpil veľký deduško so sivou bradou v červenom rúchu. Mal plný košík dobrôt. Keď za sebou privieral dvere, deti videli, ako za dverami poskakujú dve čierno-čierne čertiská s vrecami na deti, ktoré neposlúchali. Našťastie, v Školienkinej triede asi boli všetci dobrí, lebo dnu tie príšery nevošli. Mikuláš sa prísne spýtal, či sú deti v triede poslušné a pani učiteľka povedala, že áno. Mikuláš vyzval každé dieťa, aby mu zaspievalo nejakú pesničku alebo zarecitovalo krátku báseň. Keď prišiel rad na Školienku, spustila pieseň starej mamy: „Zima, zima tu je, sniežik poletuje, stromy, domy, stromy, domy  bielym zahaľuje...“ Mikuláš ju pochválil, lebo tú pieseň už veľmi dlho nepočul a daroval jej za to tri cukríky. Usmiala sa a povedala: „Zjem si ich neskôr a postupne, aby ma zasa nebolelo brucho...“ Mikuláš ju pochválil: „Vidím, že si sa už poučila, to je správne, Školienka.“

Bol to krásny a veľmi zvláštny pocit stretnúť sa s Mikulášom. Veď Mikuláš nepozná všetky deti, ale má ich rád, srdečne rozdáva zo svojho a teší sa z radosti druhých.

 

Keď doletela Školienka domov, našla vo svojich vyčistených topánočkách sladký darček i od Motýľa so zlatými krídlami. Bola to lízanka z toho najlepšieho medu. A tak Školienka po prvý raz spoznala, čo to znamená Mikulášska nádielka.

 

 

                                                                                                                                                        Píše pre deti: Silvia Havelková

             Táto rozprávka vznikla veľmi rýchlo. Podnietil ju môj zážitok z predchádzajúcej hodiny, kedy  deti v dramatizáciách využili úryvky básničiek z chystaného divadelného vystúpenia. A tak som zašla za Silviou so želaním: „Napíš rozprávku tak, aby deti využili naučené básničky, ktoré Mikulášovi recitovali  v piatok na Mikulášskej besiedke.  ( Preto je rozprávka v závere taká obsahovo voľná , aby deťom vznikol dostatočný priestor na realizáciu ) A ono to naozaj fungovalo. Zahrali sme si Stonožku Stanku, ktorá čistí veľkú hromadu špinavých topánok. I vretienky, ktoré odložili svoju lenivosť. Kolomeľa, ktorý poučil prvákov, že na Svätého Mikuláša  -  neučí sa, neskúša sa!  Napokon prišiel i Mikuláš a ja som videla, že deti vnášali do dramatizácie i to, čo si pamätali z návštevy deviatakov, ktorí sa postarali o Mikulášske rozdávanie darčekov.

Čo som vôbec nečakala, darček sa ušiel aj mne a Mikuláš sa pýtal detí, či si ho zaslúžim. Zdá sa, že poslúcham, lebo som dostala malú sladkosť s troma nalepenými lienkami. Mňam.

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta a Občianske združenie Poza školu .