|
Denysa |
|
12. rozprávka: Ako Školienka pátrala po zlodejovi |
|
Dnes deti akosi zívali. Všetko im trvalo dvakrát dlhšie ako inokedy, nie a nie sa rozbehnúť. Rozprávka však bola pútavá a my sme sa zamerali na časovú postupnosť deja. Samozrejme sme si niekoľkokrát zdôraznili, že kradnúť sa nemá. I napriek tomu bola deťom Zoja sympatická hneď od začiatku. Veď komu by sa nepáčilo, hľadať s lupou stopy na zemi. A v triede sme mali stôp neúrekom. Miňko si zahral dnes prekvapenú pani učiteľku, ktorej sa z knihy stratili všetky rozprávky, Jakubko — Stanka spal tvrdo s hlavou zalomenou na stoličke, až sa deti pučili od smiechu. Max - Cyprián skákal v obchode a hneval sa, že mu zmizla krupica ( pôvodne to mali byť piškóty, ale som ich zabudla doma na stole, no zachránila to krupica, ktorú som kúpila do presýpacích hodín ). Maťka - Zoja mala brucho napchané ponožkami, listami, krupicou, až na nemohla zohnúť. Ani sme sa nenazdali a zvonilo. Bolo to práve vtedy, keď sa deti rozbehli ako treba. Nuž čo. Hodiny v škole nie sú nafukovacie. |
|
Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta a Občianske združenie Poza školu . |
|
Deti v škole poslúchali, a za odmenu im pani učiteľka sľúbila prečítať rozprávku zo starej veľkej rozprávkovej knihy. Zobrala ju do rúk a otvorila. Hľadí, hľadí, v knihe len veľká diera, rozprávok nikde... Pani učiteľka sa najprv nezmohla na slovo, len sa pozrela na deti. „Čo sa stalo, pani učiteľka?“ prvý sa opýtal Adam. „Zlodej!“ vykríkla pani učiteľka. „Bol tu zlodej! Ukradol nám všetky rozprávky!“ Keby to pani učiteľka nevidela na vlastné oči, iste by neverila. „Asi by ma mal niekto uštipnúť, či sa mi to nesníva..“ Tu všetci vybehli k nej, ale nie preto, aby ju štípali, ale aby videli, ako mohol niekto ukradnúť rozprávky. Nakukli do knihy – a videli to isté – nič, len dieru! Keď sa pani učiteľka trošku spamätala, odložila čítanie rozprávky na inokedy a pokračovali v učení. Všetci, trošku zadumaní, smutní, že nepočuli rozprávku, sa rozchádzali po vyučovaní domov. Školienke v hlave vŕtalo, kto mohol rozprávky ukradnúť... Ako tak kráča, zrazu začuje spoza suchej trávy: „Jáj, hrôza, hrôza!“ To Stonožka Stanka vykrikovala, až sa lúka ozývala. Školienka k nej dobehla celá udychčaná a zarovno s ňou odkiaľsi dofrčal aj Kolomeľ. „Pozrite sa, pozrite! Ešte pred chvíľou boli v tomto košíku ponožky, ktoré som plietla celý týždeň! A teraz tu nie je nič! Ak by ma niekto požiadal o ponožky, vďačne by som mu ich dala, nemusel kradnúť! Ale načože sú komusi toľké?“ vysvetľovala Stanka. „Hrozné, čo sa to dnes robí!“ zvolala Školienka a obom rozpovedala, ako zmizli strany v starej rozprávkovej knihe. „Musíme nájsť zlodeja, nech sa stane, čo sa stane, inak kradnúť neprestane!“ rozhodne vyhlásil Kolomeľ. Vytiahol z vrecka lupu. Školienka sa na neho prekvapene pozrela: „Čo to je?“ „Nebuď hlúpa! To je predsa lupa! Takú mal aj Sherlock Holmes – slávny detektív, ktorý mnoho veľkých záhad vyriešil! Cez lupu hneď vidíš lepšie, lebo aj omrvinky sú zrazu väčšie!“ Prišiel ku košíku. Dal si pred seba lupu a pozeral cez ňu na košík zľava, sprava, spredu i zozadu. Keď pozrel zhora, vykríkol: „Zlodejove stopy objavil som práve! Určite ich nájdeme aj v tráve!“ a ukázal Školienke cez lupu košík. Bolo na ňom vidno sivý poprašok a odtlačku nôžky, ktoré si bez lupy predtým nevšimli. „Pozri, kabát sivý zlodej nosí... Ale pritom chodí bosý...“ „Žeby preto kradol Stankine ponožky? Ale načo by mu boli rozprávky?“ zamyslela sa Školienka. „Uvidíme, vypátrame, zlodejovi aj trest dáme!“ „Veru, kradnúť sa nepatrí!“ pritakala Kolomeľovi Stanka. Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá Píše pre deti: Silvia Havelková |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|