Denysa

13. rozprávka:

Školienka  a  Vianoce

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

Školienka priletela do školy, pekne pozdravila deti, ale tie si ju nevšímali. Sedeli a postávali vedľa seba a rozprávali sa. „Ja som si želal to zelené auto z reklamy, ktoré môže ísť po blate, po vode i po súši!“ hovoril Alex. „Ja by som chcel novú futbalovú loptu,“ vravel Kubo. „Mne určite prinesie dinosauriu sopku!“ tvrdil Miňo. Aj dievčatá sa rozprávali o tom, čo si želajú. Nikolka chcela novú bábiku Schou-schou a Eliška domček pre Bárbinu. Školienka tomu príliš nerozumela, ale nechcela ostať bokom. „Aj ja by som niečo chcela - nové krovky a lienkovú bábiku s kočiarikom.“ „A už si napísala list Ježiškovi?“ spýtala sa Martinka. „Ježiškovi? A to je kto?“ Deti sa zasmiali. Nuž, tak ako sa Školienka tento rok prvý raz stretla s Mikulášom, zažívala i prvé Vianoce, pretože v zime obyčajne lienky spia. „Ježiško je predsa ten, kto nosí darčeky pod vianočný stromček,“ vysvetlil Adam. „Ale niekde môže chodiť aj Santa Claus alebo Dedo Mráz,“ pripomenula Mária. „A u vás na lúke je to isto Motýľ so zlatými krídlami!“ dodal Kubo. Zdalo sa, že Školienka pochopila. „Ahá... a aký list? Z dubu alebo brezy?“ Deti sa veselo rozosmiali.

Pani učiteľka opodiaľ už hodnú chvíľu deti pozorovala. Cítila, že Školienke treba všetko pekne vysvetliť: „Nie, Školienka. List je kúsok papiera, na ktorý niečo pre niekoho napíšeme, nakreslíme. Deti, kto vie, ako sa píše list Ježiškovi?“ „Ja som mu to nakreslil,“ povedal Riško. „Aj ja!“ volali niektorí. „Ja som diktoval mame,“ ozval sa Alan. „A čo keby sme sa naučili písať list Ježiškovi? Nevadí, že neviete všetko napísať. Hlavne, že budete vedieť, čo v takom liste má byť.“ „Ja viem!“ kričala Školienka, „napísala by som: chcem nové krovky a lienkovú bábiku s kočiarikom!“ Ale ostatní nesúhlasili. „Musíme pekne poprosiť,“ skonštatoval Maxo. „Presne tak,“ pochválila ho pani učiteľka, „v liste musíme pekne osloviť toho, komu píšeme – napríklad: Milý Ježiško. A používame prosím, ďakujem, nezabudneme sa podpísať...“ „Aby vedel, komu to má priniesť,“ pochopil Alex. „Ale mnohokrát kresbou vieme vyjadriť mnohé sloá,“ dodala pani učiteľka.

 

Školienka sa zo školy zastavila u Stonožky Stanky. Bola u nej práve veľká návšteva - Čmeľ Kolomeľ, Dážďovka Anka a Moľa Zoja. „Ahojte, čo robíte?“ spýtala sa prekvapene Školienka. „Rozmýšľame, čo nám asi prinesie Motýľ so zlatými krídlami pod stromček,“ odpovedala Zoja. „Veď mu napíšme list,“ navrhla Školienka. Kolomeľ uznanlivo, a prekvapene zároveň, zahvízdal „ Patrí sa tu tento hvizd – Školienka vie písať list!“ „Nauč aj nás!“ prosila Moľa Zoja. Školienka im všetko vysvetlila. A tak sa rozhodli, že Kolomeľ napíše list podľa Školienkiných rád, do ktorého každý nakreslí to, čo by rád dostal.

A tak list vyzeral takto: „Milý Motýľ so zlatými krídlami! Celý rok sme sa snažili byť dobrí a vzájomne sme si pomáhali. Prosíme Ťa, ak nám chceš splniť naše želania tu sú...“ Potom nasledovali mená a pri každom bolo miesto na kresbu. Záver listu vyzeral takto: „Veľmi pekne ďakujeme. Obyvatelia lúky.“

Školienka preletela domov pre pastelky a voskovky. A tak sa pustili do kreslenia. Prvá kreslila Stanka. Ostaní hádali, čo bude kresba predstavovať. Rovné čiary vyzerali podozrivo... „Bude to klavír? Taška? Pekáč na pečenie?“ hádali ostatní. Ale neuhádli. Bol to pletací stroj!

Moľa Zoja myslela na všetkých. Namaľovala dve smetné nádoby. „Chcela by som, aby sme do jednej dávali starý papier a do druhej plast. Tým ušetríme našu prírodu, a mne prácu, pretože nebudem musieť triediť všetok odpad sama.“ Ostatní ostali veľmi zarazení, ale bolo to jej želanie.

Školienka si nakreslila lienkovú bábiku s kočiarikom a bodkované šáločky, lebo sa jej staré nedávno rozbili... Najviac však zdôraznila nové krovky: „Tieto krovky mi akosi vybledli v lete na slniečku,“ vysvetlila.

Keďže Čmeľ Kolomeľ radšej píše ako kreslí, preto napísal: Ja si prosím nové vedro, do ktorého by mi veľa medu stieklo. Text prečítal nahlas a ostatní sa zasmiali.

Dážďovke Anke sa nedá kresliť rukou, lebo žiadnu nemá. Šikovne však vzala pastelky postupne do ústočiek a nakreslila pekný obrázok. Bol na ňom nakreslený veľký dáždnik, ktorý stál zapichnutý v zemi pri jej vchode do podzemného bytu. „To keď vychádzam von, aby som nezmokla...“

„Nemali by sme ale zabudnúť aj na naších priateľov – Koníka Cypriána, Dedka Roháča a vretienky, nech aj oni nakreslia to, po čom túžia,“ pripomenula Zoja. A tak sa za nimi postupne pobrali.

Koník Cyprián už dlho túžil po pohodlnej stoličke do obchodu. Doteraz vždy len stál za pultom a pri tom vyskakoval a veru, mnohokrát ho večer boleli nohy. Na stoličke, ktorú nakreslil, by si rád občas posedel.

Vretienky boli už pomaly pripravené na zimný spánok, ale na Vianoce sa tešili. Spoločne nakreslili farebnú loptu, s ktorou sa budú hrať na jar na voňavej lúke.

Za Dedka Roháča nakreslila obrázok Školienka, pretože nevidí až tak dobre a trochu sa mu trasie ruka: „Nakresli ťakú dobrú pílku na drevo, ďakujem,“ povedal. „A ťu šom pre vás všetkých prichystal prekvapenie – imelo, aby šte mali všetkého hojnošť a vetviťky z jedle i borovice, aby vám vaše domťeky voňali Vianoťami...“

Všetci sa poďakovali a zaradovali a hotový list zatvorili do obálky. Na obálku napísali: Motýľovi so zlatými krídlami. Ale čo teraz? Stáli na lúke a rozmýšľali, či ten list majú hodiť do schránky. Vtom z ničoho nič sa vytvoril vzdušný vír, ktorý list uchytil a bral ho vyššie a vyššie k oblohe... Kvílivo pri tom šepkal: „Zaaaneeesieeem ho Motýýýýľoooviii so zlatýýými krííídlami, neeeeboooojteeee saaa, praaaajeeem vááám kráááásne Viaaanoooceeeeee.....“ a ako sa z ničoho nič zjavil, tak zmizol. Obyvatelia lúky pochopili, že ho zanesie tam, kam treba a spokojne sa rozišli domov.

 

Pre deti napísala: Silvia Havelková