Denysa

18. rozprávka:

Ako Školienka zistila, že ľudia majú rôzne zvyky

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

 

Odkedy pricestoval Fúzač Batocera z ďalekého Bornea, Školienka sa stále čudovala. Najskôr ju prekvapilo, aký je Batocera veľký. Na lúke takého veľkého chrobáka ešte nikto nikdy nevidel. Jeho farebné škvrny na chrbte akoby kričali: Pozrite, to som ja tá vzácna návšteva! A fúzy mal dlhšie ako bol on sám. Ale podobné už videla na fúzačovi zo susednej lúky. Fúzače ich majú namiesto nosov a hľadajú si nimi frajerku. Čím dlhšie fúziská, tým lepšie ju zacítia! Batocera bol však milý chrobák a každý si ho obľúbil.

Keďže Batocera sa ledva vmestil do Školienkinho domčeka, nie to ešte do jej postieľky, ustlala mu na dlážke. Hlavu mal v kuchyni a nohy až v spálni pod posteľou. Keď spal, jednu ruku mal strčenú pod stolom a druhú v kúpeľni, taký bol veľký. A veru, ani postaviť sa poriadne nemohol, lebo by spravil Školienke dieru do stropu. Dokonca hneď prvý deň v domčeku zlomil jedálenskú stoličku, keď si na ňu sadol, pretože bol poriadne ťažký. A tak ostal na podlahe aj jesť. Školienkine buchty mu chutili ako nič na svete, kľudne si dal pred seba na celú misu a na posedenie ich zdolal.

Školienka sa na Batoceru nehnevala, pretože nemohol za to, aký je veľký. Stoličku jej dokonca aj opravil. „Och, či si šikovný, Batocera!“ pochválila ho Školienka. „No, nenadarmo ma v Česku volajú „tesařik“ – to akože tesár,“ povedal Batocera pyšne. Ako si tak Batocera vystieral nohy pod stolom, zbadal Školienkinu školskú aktovku. „A toto čo máš, Školienka?“ „To je moja školská taška. Predstav si, chodím do školy s ozajstnými školákmi – deťmi!“ „Ľudskými deťmi?!“ prekvapene zahrmel Batocera hlbokým hlasom. „Veď ťa zjedia!“ skríkol a zrazu sa celý začal hmýriť a namiesto príjemného zimného ticha sa celou chalúpkou ozýval hrozný lomoz až sa strecha natriasala, škrípavý zvuk, ktorý bolo počuť určite na celej lúke.   Školienka prekvapene ostala stáť s misou ďalších lekvárových buchiet medzi kuchyňou a izbičkou. Pozerala na Batoceru a nezmohla sa na slovo.

Trvalo len chvíľu a rozleteli sa dvere domčeka. Stáli v nich Čmeľ Kolomeľ, Koník Cyprián a Moľa Zoja. „Čo sa to tu robí?“ skríkli naraz a Kolomeľ dodal: „Batocera domček borí!“

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

 

Keby dnes ráno po zazvonení niekto vošiel do triedy, videl by veľkú sedačku, veľké noviny a nič. Nič preto, lebo sme boli všetci strčení v novinách, kde sa písalo o tom, že si vo štvrtok pre vysvedčenie do Teplickej školy prišlo 12 lienok a to sme boli my. Potešilo nás, že sa o tom už vie. Z novín sa usmieva na nás Maťka, Evka a Mária, samozrejme všetky tri sú lienkové. Po hodnej chvíli, keď sme sa vynadívali, pustili sme sa do ďalšej rozprávky.

Naša nová rozprávka sa priam nádherne ponúka hneď na niekoľko aktivít. Pri príprave na hodinu ma veľmi lákalo kreslenie. Už som si predstavovala, ako by sme kreslili Botaceru, hlavou v kuchyni a nohami v spálni. Fúziská by sa mu točili celým domčekom.  Prednosť som nakoniec dala predsa len rozhovoru o rozdielnostiach, ale i podobe v jednotlivých kultúrach. Z internetu som deťom stiahla rôzne obrázky, vystihujúce rôzne kultúry, národnosti, ľudí rozdielnej farby pleti a debatovali sme. 

Na záver nám ostal čas aj na dramatizáciu. Fúzača sme usadili na zem a Školienka mu ponúkala makové koláčiky ( názory na mag. tabuľu ). Keď sa začal triasť dom, pribehli Cyprián, Zoja i Dedko Roháč. Botacera sa dozvedel, že u nás sa našťastie lienky nejedia a tak domček ostal celý. Zbavil sa strachu a všetky makové buchty sa zjedli.