Denysa

27. rozprávka:

Ako Školienka sadila semienko

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

Do triedy nám pribudol plôtik so záhradkou a uprostred triedy nám vykvitla slnečnica. Už na prírodovede sme klíčili fazuľku. Deťom sa to tak zapáčilo, že niektoré začali pestovať fazuľky i doma. I nám sa jedna ťahá do polovice okna.

Naša Školienka sa rozhodla, že si vypestuje slnečnicu. V lete z nej bude mať radosť a na jeseň pozberá semiačka pre vtáčky.

Po prečítaní rozprávky sme si urobili reprodukciu textu. Prvá aktivita sa viazala na vtáčatká, ktoré Školienka na jar rada počúva. Z atlasu zvierat sme si popozerali vtáčatá a vypočuli sme si ich štebot z CD. Pozreli sme si aj najväčší kvet Rafléziu, ktorú v rozprávke spomínal Batocera. I slnečnicu sme si na internete poobzerali a porovnali s tou našou.

V dramatizácii si deti vybrali stvárnenie rozhovoru Školienky a kamarátov brigádnikov, ktorí Školienke pomohli zasadiť semienko slnečnice. Vďaka Miňovi sme mali aj pre Batoceru fúrik. Ostatné náradie som našla v našom záhradnom domčeku. Pretože všetci vieme, že naše postavičky môžu semienko zasadiť len „akože“ , zasadili sme si ho aj naozaj do malého črepníka.

Na záver sme riešili malé rébusy. Na kartičkách mali deti napísané 4 podstatné mená alebo slovesá. Mali určiť, ktoré slovo do skupiny nepatrí. Svoje tvrdenie zdôvodňovali. Mali sme čo robiť, aby sme postíhali všetko. So zvonením zvonca deti ešte zobkali slnečnicové semienka.

Bol krásny slnečný deň. Jar bola cítiť všade. Všetko sa prebúdzalo a čo mohlo, ponáhľalo sa kvitnúť a rásť. Školienka si sedela pred svojim domčekom na lavičke, pokyvkávala nôžkami a pozorovala, ako sa všetko okolo raduje. Aj jej bolo akosi dobre. Zavrela oči, tvár otočila k slniečku a počúvala v diaľke koncert   vtákov spevákov.

„Tak ako, Školienka, opaľuješ sa?“ začula zrazu vedľa seba. Otočila sa a vedľa nej stál Motýľ so zlatými krídlami a pekne sa usmieval. „Dobrý deň, Motýľ so zlatými krídlami!“ zvolala Školienka, celá natešená, že ho vidí. Motýľ láskavo pohladil Školienku po hlávke a sadol si vedľa nej na lavičku. „Pamätáš sa  ešte, ako sme sa rozprávali, že sa zvieratká ukladajú na zimný spánok?“ opýtal sa. „Áno,“ odvetila Školienka, „ale už sa aj zobudili! Včera večer som videla žabu, a už vôbec nebola skrehnutá. A aj veverička už hopkala na tamtom vysokom smreku“ a Školienka ukázala na vysoký strom. „Veru tak, prišla jar. Jar je ako znovuzrodenie. Všetci chcú akoby dohnať všetko, čo v zime robiť nemohli. Chcú jesť, lietať, veseliť sa, stavať si domčeky alebo zakladať rodiny, mať bábätká... Ľudia sadia rastlinky, z ktorých v lete a na jeseň budú zberať úrodu...“ „Aj ja budem zberať úrodu!“ vykríkla Školienka. Vyskočila z lavičky a vošla do svojho domčeka. O chvíľku sa snažila prejsť cez dvere znova von. Priveľmi sa jej nedarilo, lebo vliekla so sebou semiačko slnečnice tak veľké, ako ona sama. Motýľ vstal, že jej pomôže, ale práve sa jej podarilo vtlačiť semiačko cez zárubňu. „Aj v škole sme sadili na prírodovede..., „ pokračovala Školienka, „bola to fazuľka. Pozorovali sme, ako rastlinke rastú korienky a byľka.“ „Ale Školienka, veď toto je semiačko slnečnice!“ „Ja viem. Rozhodla som sa, že sa o ňu budem starať. V lete ma bude tešiť jej kvet. A keď slnečnica dozreje, semienka schovám a dám ich vtáčikom v zime, aby nehladovali.“  Motýľove krídla akoby sa viac rozžiarili zlatistou farbou. „Ach, Školienka, či som na teba pyšný! Ty si v škole tak zmúdrela! Ale čo je, akosi si posmutnela...“ „Och, ale keď ja nemám žiadne náradie! Ako vykopeme jamu?“ Motýľ chcel odpovedať, ale nestihol. „Pozrite sa, čo mám! Túto lopatku mi  čakan mi daroval Šmudlo zo siedmich trpaslíkov. Keď som raz uvidel, ako si na Šmudla, ležiaceho v tráve, sadol tučný slon, skríkol na neho: Si rozvalený na mojom kamarátovi! Zdvihni sa, lebo si to s tebou rozdám! Slon sa zľakol a okamžite ušiel!“ Školienka nemusela ani zdvihnúť zrak. Hneď vedela, že takéto hlúposti môže rozprávať len Mravec Vymýšľavec.

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková