Denysa

28. rozprávka:

Školienka a nebezpečný kanister

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

Žiaci 1.B vyšli s pani učiteľkou pred školu. Bolo pekné jarné počasie. Hneď pred školou ležala plastová fľaša, ktorá sa povaľovala na zemi. „Deti, toto môže urobiť len človek, ktorý nemá rád prírodu a ani seba!“ nahnevane zvolala  pani učiteľka. „Môžem ju hodiť ju do koša?“ spýtal sa Kubo. „Áno, ale do akého? A ako?“ odpovedala pani učiteľka otázkou. Školienka sa prvá prihlásila: „Mali by sme ju čo najviac  pokrčiť, aby sa zmenšila a vhodiť ich do kontajnera pre zber plastov!“ Pani učiteľka ostala veľmi prekvapená, odkiaľ toto môže vedieť lienka. Ale Školienka hneď objasnila: „Moľa Zoja nás na lúke učí triediť odpad.“ Mária bez slova zdvihla fľašu, spolu s Martinkou po nej postúpali a spýtali sa, či ju môžu zaniesť do najbližšieho kontajneru na plast. Keďže ten bol len kúsok od nich, pani učiteľka s úsmevom súhlasila a dodala: „Budem rada deti, ak nezabudnete na to, že prírodu treba chrániť. A budete tak aj konať.“

Popoludní si Školienka napísala úlohy a vyšla von zo svojho domčeka, že sa pohrá s kamarátmi. Zastavila sa u Stonožky Stanky, u Čmeľa Kolomeľa, u Včielky Madlenky, ale nikoho nemohla nájsť. Dokonca aj Koník Cyprián mal na lopúchovom liste ceduľu: ZATVORENÉ! Preletela teda k lesu, kde býval Fúzač Batocera  a Dedko Roháč.

Dedko sedel na lavičke, jediac mladučký dubový list. Veľmi sa s jedením ponáhľal, preto pri tom smiešne mľaskal. „Dedko, dobrý deň a dobrú chuť, prosím vás, neviete, kde sú všetci?“ spýtala sa Školienka. Dedko dožul kúsok listu: „Nešťaštie ša šťalo, Školienka. Nejaký žlý človek žahodil na žem pri poťôčik veľkú banďašku š nebežpečným olejom. Keď by do neho vytiekla, všetko živé by v ňom žahyňulo. Ja šom ša mušel trocha pošilniť, aby šom tam vládal doletieť, aby šom ďoniešol pošiľňujúči čaj. Leť ža nimi, Školienka, ja muším vyčkať, kým ša vylúhuje. Poťom ťam prídem!“ A Školienka veru nelenila, letela ako najrýchlejšie mohla. 

Kolomeľ, Stanka, Batocera, Jeremiáš, Cyprián, Madlenka i Bombucha stáli v hlúčiku obďaleč veľkého kanistra. Moľa Zoja robila prieskum - obletovala nádobu zo všetkých strán. Napokon doletela ku kamarátom práve vo chvíli, keď dorazila aj Školienka. „Je to horšie, ako som si myslela,“ prehovorila vážne Moľa Zoja, „na dne kanistra je oleja ešte dosť, aby otrávil celý potôčik. Okrem toho nemá zátku. Stačí, aby trochu zafúkal vietor, kanister sa prevráti – a olej vytečie a v potôčiku zahynie všetko živé!“ Zvieratká sa tvárili smutne. Veď čo i len jedna kvapka takého oleja je taká veľká ako napríklad mucha alebo mravec! Cítili sa byť takí drobní a nemohúci! Bombucha a Stanka začali dokonca tíško nariekať: „Keď sa nám otrávi potôčik, vyhynú i kvietky okolo neho!“ „A skúšali ste pohľadať  tú zátku?“ spýtala sa Školienka.

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

Dnešná rozprávka má ekologický námet a tak téma pozvoľne prešla i do prírodovedy. Už minulý týždeň sme sa zaoberali na blokovom vyučovaní ochranou Zeme a dnes sme sa učili chrániť vodu. Urobili sme malú zmenu. Dramatizovať likvidáciu kanistra, kde zátka je väčšia ako samotní hrdinovia rozprávky, sa spôsobom, ako sme to doteraz robili, nedá. Urobili sme to inak. Zo starých ponožiek, ktoré sme  používali v matematike na určovanie počtu prvkov skupiny, som narýchlo urobila slimáka, lienku, čmeľa, moľu, motýľa urobila Danka a dážďovku Anku sme už mali ( hoci sa v rozprávke nespomína, do dramatizácie sme ju zapojili ). To už na vyjadrenie deja bolo vhodnejšie. Z látok, ktoré doniesla Katka a plôtika, ktorým zasa prispel Miňov ocko, sme mali raz dva hotové divadielko. Na ilúziu potoka to deťom stačilo. Na prírodovede sme pracovali s interaktívnou tabuľou. Pomohli aj obrázky v knižkách, ktoré v triede máme. Rozprávať bolo o čom dve hodiny. Je to priestor, do ktorého učiteľ musí zainvestovať. Veď chceme lepší svet, či nie?