Denysa

Tento projekt podporuje Občianske združenie Poza školu.

www.pozaskolu.sk

5. rozprávka : Ako sa Školienka naučila trpezlivosti

späť

         V ten deň kráčala Školienka zo školy namosúrená. Oči mala sklopené, líca napuchnuté. So zlosťou kopla do maličkého kamienka. Mala pocit, že stále v škole len píšu haky-baky, ktoré sa jej tak nedaria! Oblúk, čiara, vlnovka! A zakaždým ich treba urobiť celý riadok! Potom zasa ďalší riadok takých istých, ale malých a napokon riadok malých i veľkých! Donekonečna! V škole stále kričala: „Ja to neviéééém! Mne to neidééééééé! Ja to neviééééém!“ a dokola. Už sa aj pani učiteľka hnevala, že vyrušuje a nesústredí sa. Deťom to šlo lepšie, dokázali zapísať omnoho viac ako Školienka. Takže na domácu úlohu si to musí dokončiť! A to sa chcela ísť hrať s Čmeľom Kolomeľom!

Už bola tesne pred svojim domčekom, pohľad stále uprený do zeme, keď v tom ju oslovila susedka stonôžka. „Ahoj, lienka, dlho som ťa nevidela! A čože si taká zadumaná?“ oslovila stonožka Školienku. Stonôžka Stanka cez deň najradšej spala a odpočívala. Celú noc však pri svite mesiaca štrikovala teplé ponožky pre všetkých obyvateľov lúky.

„Dobrý deň, teta! To asi preto, že chodím do školy. Hneď ráno tam odchádzam.“ Školienka sa odmlčala. „Ale možno tam už nebudem chodiť!“ vyhŕklo z nej zrazu. „A to už prečo?“ spýtala sa Stanka. „Vari sa ti tam nepáči? Škola je dôležitá, naučíš sa tam písať a čítať...“ „No vidíte, teta! Presne to sa tam neučíme! Stále len píšeme také čiary a vlny a mňa to už nebaví! Vôbec mi to neide, každý oblúčik mám iný... Nikdy sa to nenaučím! Ja to neviéééém!“ začala znova nariekať Školienka. 

Stonôžka Stanka sa však milo usmiala: „Ale, moja milá, musíš byť trpezlivá!  Trpezlivosť je veľmi dôležitá. Ver mi, všetko má svoj čas.“

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

Dnes sa nám zdala hodina akási krátka. Prečítali sme si rozprávku o Lienke Školienke, o novej postave Stonôžke Stanke a známom vtipkárovi rýmovačovi Čmeľovi Kolomeľovi.  Rozprávka bola napísaná špeciálne pre Nikolku, lebo jej písanie bolo ako u Školienky.  Spievala dookola pesničku „Ja to nevieeem, mne to neideee...“ . Vzdávala sa skôr, ako vôbec chytila ceruzku do ruky a napísala prvé ťahy do písanky.

V rozhovore o rozprávke sme sa tak prirodzene dostali k jej problému. Vysvetlili sme si, čo všetko trpezlivosť obnáša a ako je dôležité kamaráta povzbudiť a pomôcť mu.

Prekvapením bol nový kostým Stonôžky Stanky. Deti si na vlastnej koži skúsili, aké je dôverovať druhému. Kostým je pre troch, ale pred seba vidí a cestu volí prvý. Ostatným dvom neostávalo nič iné, ako dôverovať.  Deti si dnes užili naozaj zábavy.  Najmä keď sa vešali Stankine ponožky. Mali ste vidieť, ako sa prsty mihali, keď mali zavesiť na čas kolíkmi 20 ponožiek. Povzbudzovalo sa, až sa škola triasla :-).  Kto neučil nikdy prvákov, nevie, ako zdanlivo jednoduchý úkon potrápi detské prstíky.