Denysa

Tento projekt podporuje Občianske združenie Poza školu.

www.pozaskolu.sk

5. rozprávka : Školienka a dedko Roháč

späť

         V jedno popoludnie sa Školienka vrátila zo školy a bola trošku smutná, lebo v ten deň sa rozprávali o prírode, o lesoch, ale najmä o stromoch. Deti o stromoch vedeli mnoho. Vedeli, že na niektorých rastie ihličie, na ďalších lístie. Pamätali si mnohé plody stromov - ovocie v záhrade a žalude a gaštany v lese. Vedeli aj, že keď sa spíli kmeň stromu, spočítame jeho letokruhy a vieme, koľko mal rokov. No Školienka o stromoch nevedela takmer nič. Krčila sa v lavici a cítila sa hlúpo. Rozhodla sa, že zájde za kamarátom Čmeľom Kolomeľom. Snáď ten bude o stromoch vedieť viac.

Keď došla k Čmeľovej chalúpke, zabúchala mu na dvere a hneď sa vrútila dnu. Kolomeľ práve olovrantoval. „Ahoj, Kolomeľ, potrebovala by som vedieť všetko o stromoch v lese!“ A Kolomeľ hneď odpovedal: „Dobrý deň! Konár, haluz, ani peň, nezná veru žiaden čmeľ...“ „Takže ty mi nepomôžeš?“ začala už pomaly vzlykať Školienka, ktorá sa spoliehala, že ju Kolomeľ o stromoch všetko naučí. „Neplač, ten kto vie o nich všetko, je Roháč, lesný dedko!“ „Dedko? Dedkovia sú nanič! Sú celý vráskavý a páchne im z úst! Sú pomalí! A keď prežúvajú, jedlo im padá na zem! Za žiadnym dedkom veru nepôjdem!“ zanovito tvrdila Školienka. „Ale, ale, Školienka, takto vravieť nie je správne! Každý raz zostarne, brániť sa je márne! A deduško ten je milý, aj keď už má menej sily. O stromoch vie veľmi veľa, viac než vážka, chrúst, či včela...“ „No tak dobre, dúfam, že nám všetko rýchlo povie a pôjdeme preč!“ „Býva konča hory v starom dube. Teraz hádam doma bude...“ Obaja sa zobrali a leteli k starému práchnivému dubu.

Obrovský starý dub musel byť kedysi snáď najväčší strom v lese. Ale teraz už nežil. Lístie na ňom nebolo, konárov mal už len pár – tie najhrubšie, ktoré ešte nestrhol silný vietor. Dedko Roháč žil celkom pri zemi. Rozhegané dvere na kmeni stromu boli znamením, kde presne sa vchádza do jeho bytu. Školienka zaklopala na dvere. Nikto im však neotváral. Tak to skúsila druhý raz, o niečo silnejšie. Nič. Tretí raz zabuchotali spolu s Kolomeľom. Z vnútra sa ozvalo: „Uť idem! Ťo horí?“ Dedko Roháč otvoril dvere. Bol naozaj veľmi starý. Jednou rukou sa opieral sa o paličku, druhou držal dvere.  „Dobrý deň! Dedko, ja som Čmeľ Kolomeľ. A táto lienka je Školienka. Poviete nám niečo o stromoch? Zaujímalo by nás to obidvoch! Vy ste veľký odborník, v lese nevyrovná sa vám nik!“ Dedko pozrel na Školienku i Kolomeľa: „Môdete ísť ďalej, ale nemám ďuby, tak troťku ťuťlem... A nemam moť ťasu, lebo mutim chystať drevo na dimu...“

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá          Píše pre deti: Silvia Havelková

             Dnes sme sa teda riadne nasmiali.  Deťom sa tak páčilo šušlanie dedka Roháča, že som im to musela zopakovať. Alex má zasa rád Kolomeľa a chcel počuť Kolomeľové rýmy, skôr než sa pustili do dramatizácie.

             Dnes prvýkrát som cítila veľký pokrok u deti. Doteraz potrebovali pripomínanie deja, aby dokázali improvizovať. Šušlanie dedka Roháča im išlo skvele. Silvia mala skvelý nápad a doniesla do školy s Miňom malú nošu dreva, dubové lístie / to bolo isto lístie z nášho Duba letného z rozprávky / a výrobky z Duba korkového a tak ich deti skvele využili i v dramatizácií. Dej improvizácie strhol aj iné deti, ktoré chceli napomáhať a tak našepkávali „hercom“, čo by ešte mohli povedať. Mala som dobrý pocit z hodiny a deti boli roztomilé.