Denysa

Tento projekt podporuje Občianske združenie Poza školu.

www.pozaskolu.sk

7. rozprávka : Školienka a sychravé počasie

späť

         Školienka sedela v škole na hodine matematiky, mala podoprenú hlavu dlaňou, laktík na lavici a pozerala von oknom. Vonku pršalo a fúkal silný vietor. Bŕr, bolo tam veľmi nepríjemne a určite i chladno. Veru, za takéhoto počasia by sa už netešili ani šarkani s pestrofarebnými chvostmi... Určite by ich ten nepríjemný dážď rozmočil... A v tom začula svoje meno: „Školienka, tak čo je väčšie a čo menšie?“ Pani učiteľka na ňu prísne pozerala. Ale Školienka nedávala pozor, tak povedala, čo ju prvé napadlo: „Väčší... väčší je jesenný vetrisko ako letný vánok!“ Všetky deti sa rozosmiali, lebo pani učiteľka sa pýtala na príklad bodiek v pracovnom zošite matematiky, ktoré porovnávali. Ale pani učiteľka sa nesmiala. „Nedávaš pozor, Školienka. Mala by som sa hnevať, ale to, čo si povedala, bolo správne... Naozaj je vonku silný vietor, žiaden vánok... A letné dni sú v nenávratne...“ „A to už nikdy nebude pekne teplúčko?“ ustráchane sa opýtala Školienka. „Ale bude, no musíme počkať, kým prejde táto jeseň, zima a jar. A potom znova príde tvoje vytúžené leto. Ale myslím, že nie všetkým sa páči najviac leto, však, deti?“ Prvý odpovedal Alex: „Ja mám rád zimu, lebo sú Vianoce a môžme sa sánkovať!“ „A ja mám rada jar, lebo vtedy je všetko pekné zelené,“ ozvala sa Mária. „A mne sa páči aj jeseň. Keď svieti slnko, môžeme oberať jablká!“ dodal Miňo. „Veru tak,“ povedala pani učiteľka, „všetky obdobia majú svoje čaro...“

Sotva vykukla Školienka z dvier školy, ofúklo ju tak silno, že sa musela znova vrátiť dnu. Pre malú lienku je takýto vetrisko zvlášť nebezpečný. Počkala, kým sa po chvíli vietor utíšil, dokonca spomedzi škaredých mrakov vykuklo i zubaté slniečko. Vtedy vyrazila na cestu domov. Bolo mokro a na topánočky sa jej lepilo blato. Vyhýbala sa mu ako len mohla!

Neďaleko od Školienkinho domčeka sa k nej pridali nezbedné Vretienky. Využívali posledné priaznivé počasie na šantenie. „Ahoj, Školienka!“ Poď sa s nami hrať!“ „Šla by som, ale musím si prezliecť šatôčky, aby som sa neumazala!“ odpovedala Školienka. „Že neumazala! Pozri, aké je to super, keď skočíš do takého blatka!“ volali veselo tie nezbednice a hup-hup nôžkami do najbližšieho mokrého blata. Také boli umazané, že im ani červené bodky nebolo vidno! Školienka uskakovala raz vľavo, raz vpravo, aby jej blato nezasiahlo čisté šaty. A vtom jedna z nich, tá najväčšia nezbedníčka – čľup! Rovno do kaluže! Blato vyžblnklo na všetky strany... „Joj!“ zhíkla Školienka ...

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

             Dnes mi deti urobili radosť.  Dramatizácie dejových časti boli skvelé. Samé deti si vyžiadali, aby sme zobrazovali dej postupne po častiach počas postupného čítania rozprávky.. Uchvátilo ich predovšetkým to, že hneď zo začiatku bol dej  situovaný v triede. Školienka nedávala pozor a Alex, Mária a Miňo mali svoje priame reči v texte a hrať sa na „divadlo“ chceli razom všetci. Tak sme to skúsili. Postupne sme ešte hrali 2 dejové pasáže o tom, ako nezbednice Vretienky zašpinili šaty Školienke a teta Vretienková s nimi urobila riadny cirkus. Pekne sa podarilo zahrať aj dážďovku Anku a koníka Cypriána v obchode. Deťom sa hry tak páčili, že som dala deťom na záver hodiny priestor na vlastné improvizácie. Bolo to príjemné vidieť,  ako sa deti pokúšajú tvoriť svoje dejové zápletky.