Denysa

Tento projekt podporuje Občianske združenie Poza školu.

www.pozaskolu.sk

8. rozprávka : Ako Školienku bolelo brucho

späť

         Školienin spolužiak Maxo mal v ten deň sviatok. Deti mu zablahoželali a on im za to rozdal cukríky. Každému sa ušli dva a ešte mu zopár ostalo vo vrecúšku. Pani učiteľka však deťom povedala, že by ich mali cumľať  až keď zjedia svoje desiate. No Školienke sa to nepáčilo. Prečo by som mala čakať? Cukríky zjem namiesto svojho chlebíka. Jedlo ako jedlo! A tak všetky deti vytiahli desiatové škatuľky a v nich chlebíky a rožteky s maslom, podaktorí pomazánkou, paprikou a rajčinkou. Niekto mal medzi dvoma krajčekmi chleba kúsok syra alebo salámy.  Riškov chlieb bol dnes natretý medom a Nikolka si odkusovala z tvarohového koláčika. Ale Školienka svoj chlieb nevytiahla. Rozbalila si cukrík a začala ho lízať. Áno, lízať, lebo lienke sa cukrík do ústočiek nezmestil. Ako by sa mohol, veď bol väčší ako celá Školienka! Lízala a lízala... Zastavil sa pri nej Alan: „Školienka, mala by si radšej najprv zjesť svoju desiatu.“ „Staraj sa o seba! To je moja vec!“ urazene odsekla Školienka zababraná od cukríka na celej tvári. „Budem jesť, čo chcem!“ Do rozhovoru sa zapojil Kubo: „Teda, Školienka, nemôžeš zjesť oba cukríky, bude ťa bolieť brucho! Veď sú pre teba také veľké!“ „Dám si koľko chcem!“ „Mama hovorí, že aj keď sú cukríky chutné, netreba ich jesť veľa,“ pridala múdru radu i Mária. No nech sa deti snažili ako chceli, na Školienku to neplatilo. Otočila sa im chrbtom a nezaujímalo ju nič iné, len jej sladkosti. Počas prestávok zlízala oba cukríky, čo boli väčšie ako ona sama. Bruško mala plné a jazyk sladký. Ale keď videla, že po škole sa deti vybrali ku kolotočom, ktoré práve do mesta prišli, neodolala a dala si v prvom stánku pri kolotočoch ešte riadnu hrču ružovej cukrovej vaty. No vtedy už asi toho mala dosť. Okolo tety, ktorá predávala medovníkové srdcia, už len bez záujmu prešla. A pri pomyslení na jazdu na kolotočoch sa jej urobilo nevoľno. Pomaličky kráčala domov... Lietať nevládala, taká bolo prejedená.

Školienka sa ledva „dogúľala“ domov. Veru, už sa necítila tak dobre. Keď si čo i len pomyslela na sladkosti, rozmýšľala, či nepôjde vracať. Tak jej bolo zle. A najhoršie bolo to bruško! Bolelo a bolelo, darmo si rozopla gombík na nohaviciach! Ľahla si na posteľ a stonala... „Ách, ách, bolí, bolí...,“ stonala.

A takúto ubolenú ju našiel Čmeľ Kolomeľ, ktorý k nej prišiel na návštevu. Keď ju tam zbadal na posteli, bledú s napuchnutým bruchom, veľmi sa preľakol. „Školienka, čo ti je? Čo ti srdce nebije?“

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

             Dnes deti pojedli asi troch bláznivých húb, lebo ich bolo treba zo začiatku veľmi ukľudniť . Keď sa vyrozprávali, konečne sme sa pustili do rozprávky. Už podľa veľkého cukríka tušili, kam sa bude rozprávky uberať.  A tak som ich nechala hádať ešte skôr, ako som začala čítať. Keď uvideli vankúšik a deku, bolo všetko jasné.

Prečítali sme prvú stať a už sa začali stavať do zástupu, že si zahrajú, ako mal Max sviatok. Trucovanie Školienky im išlo dobre, horšie bolo napodobniť bolenie bruška. Tváriť sa, že vás niečo bolí, keď vás nebolí, je veľmi ťažké.  Čo im ale dobre išlo, bolo známe šušlanie dedka Roháča, ktorý pozná liek na všetky boliestky. Harmančekový čaj zachránil aj našu Školienku. Zaujímavý bol aj záver, lebo som si tentoraz zahrala aj ja. Ten, kto mal naozaj sviatok, som bola ja a tak sme rozdávali cukríky. Však pod jednou podmienkou: Zjesť cukrík mohol každý až po zjedení desiatej ! ...